Život začína smrťou - Blog-články anjelskej pomoci - Anjelská pomoc

Potkla som sa o článok Annie Kaganovej “Osem vecí, ktoré ma môj zlisko brat naučil o smrti”. Jej brat Billy tragicky zomrel a tri týždne po smrti sa jej zjavil a opísal, čo sa s ním deje po smrti. Jeho zoznam:

1. Prvé, čo príde, je stav blaženosti. Keď zomrieme, sme nacucnutí do Liečivej Komory. Svetlo v komore vymaže všetky utrpenia, ktoré sme zakúsili za života, fyzické, mentálne i emocionálne. V zlomku sekundy je po všetkej našej bolesti.

2. Stále sa cítime sami sebou. Aj keď už nemáme telo, ešte stále sa cítime ako indivíduum. Vlastne sa cítime viac sami sebou ako za života, kedy sme sústavne pod vplyvom iných.

3. Svetlo má osobnosť. Po smrti lúče svetla majú kvality ako múdrosť, láskavosť, súcit a inteligenciu. Toto svetlo zviditeľňuje to, čo je na Zemi neviditeľné – božskú podstatu všetkého.

4. Hriech a trest sú ľudské výmysly. Na Zemi sa toho hodne potára o tom, čo nás čaká po smrti. To, že robíme za života chyby, patrí k nášmu životu na Zemi. Keby sme sa mali stať dokonalými na to, aby sme sa dostali do Neba, nikto by sa tam nikdy nedostal.

5. Náš život na Zemi tiež nie je “trest”. Iste, v živote sú aj bolestivé a nepríjemné veci, ale nie preto, že sme si ich “zaslúžili” niečím, čo sme urobili. Bolesť je súčasťou “byť človekom” a patrí k tomu rovnako ako dych alebo prúdenie krvi v žilách.

6. Keď zomrieme, miesto Súdneho dňa príde Deň nesúdenia. Keď spätne pozeráme na život, vnímame cesty, ktorými sme sa pustili, i tie, ktorými sme sa nepustili. Vidíme, kde sme to uhrali a kde sme mohli byť lepší, ale nesúdime sa. Začíname rozumieť, že náš život bol úžasný – aj tie neúžasné veci v ňom.

7. Sme radi sami sebou. Kašleme na to, ako vyzeráme. Prestávame mať nutkanie vyzerať určitým spôsobom. Proste si len vyžarujeme – a to bez najmenšej snahy.

8. Láska nie je to isté čo pozemská láska. Nie sme milovaní za to, čo robíme, ako vyzeráme, aký chýr máme alebo koľko zarábame. Nie je to ako “včera som ťa miloval, ale dnes už nie”. Láska je bez podmienok. Je jedno, aký život sme žili, po smrti sme milovaní.

Za seba neviem povedať, či existuje nejaká Liečivá komora, pretože som definitívne nezomrela; ako to vyzerá, ja zomieram na splátky. Viem však, že pri jednom takom zomieraní som išla hlboko nadol a klopala na dvere, za ktorými prúdila úžasná veselosť. Vtedy na mňa ktosi kukol, asi usúdil, že tam nepatrím, a neotvoril mi. Takže blaženosť sa nekonala, ale viem, že cestou k tým vrátam sa zo mňa strácali strachy a radosti a nadol som dorazila už značne ľahostajná a vyrovnaná, bez potreby čokoľvek uhrávať a čokoľvek dosahovať.

To s tým cítením sa sami sebou považujem najskôr za prechodný stav. Človek by asi mal hrôzu zo straty identity, ale keď stratíme “ľudskosť”, nepotrebujeme byť viac sami sebou. V mojom vnímaní sa vrátime a splynieme so zvyškom z nás, teda stávame sa súčasťou Univerzálnej Energie bez vlastnej identity. Naša identita sa rozpúšťa a naše individuálne spomienky sa stávajú súčasťou tých energetických vlákien, ktoré nás tvoria. Naše sebavnímanie však už nie je “ja človek”, ale “ja Všetko-čo-je”. Môj názor na základe toho, čo so mnou anjeli za posledné roky stvárali a ako to komentovali.😉

Veľmi sa mi páči to “svetlo má osobnosť”. Ak svetlo=Univerzálna Energia/Všetko-čo-je, potom kvality svetla=anjeli. To je, ako to poznám ja. A viem, že stav, kedy vnímame božskú podstatu vecí, je možné dosiahnuť už za života. U mňa sa to pomaly láme a bola (a je) to nesmierna fuška, ale lepší ľudia ako ja to možno dosahujú ľavou zadnou.

Páči sa mi to o hriechu, treste a živote ako trestnici. Kto nepocítil bolesť, nevie, čo preňho znamená “byť rád” alebo “byť šťastný”. Ľudia sa, žiaľ, učia len vďaka polaritám. Ja nás vnímam ako drobné iskierky vedomia, ktoré “mapujú to, čo je” a “snívajú do reality to, čo ešte nebolo”. Pričom aj to je relatívne, pretože čas neexistuje a “to, čo ešte nebolo”, je len náš uhol pohľadu jednej maličkej iskierky vedomia (vedomie=Všetko-čo-je).

Deň nesúdenia rozospieval dušičku vo mne.:-) A zasa: už za života sa dokážeme k tomuto stavu obrovsky priblížiť. Tým, ako čoraz menej lipneme na tom, kto/čo (nie) sme, sa dostávame do stavu neposudzovania. Začíname veci vnímať ako príčiny a následky (pričom ak nie je čas a priestor, aj “príčiny” a “následky” sú celkom zmätočné označenia a oveľa lepšie by bolo “vzájomné prepojenia”). Neviem, či to bolo u Wildea alebo v ACIM, ale čítala som, že nie príčina vedie k následku, ale to, čo sa potrebuje stať, ovplyvňuje naše dnešné okolnosti. Keďže nevieme, čo je Boží Plán (ak nejaký vôbec existuje), nevieme povedať, čo je príčina a čo je následok… Ak Boží Plán napríklad znie “zažívať”, tak skutočne je to naopak a čokoľvek práve robíme, je dôsledkom toho, čo sa udeje.:-) Mne sa to takto páči. Ovšem… nie vždy to, čo sa mi páči, je aj skutočne pravda… Každý si povedzte tú svoju, pretože jedno vám môžem zaručiť – tú moju nikdy žiť nebudete!😆

K pocitu, kedy je jedno, kto sme, pretože čokoľvek sme, sme z toho hepi… v mojom vnímaní je to presne tak. Len čo sa zlomí naša identifikácia s niečím špecifickým, len čo prestaneme byť “časťou celku” a vnútorne sa naladíme na totožnosť celku, prestáva byť indivíduum zaujímavé. Zažila som ten stav a aspoň mňa naplnil nesmiernym… relaxom? Uvoľnením? Spokojnosťou? (Žiaľ, zažila som ho len bodovo, zrejme na to, aby som dostala slinky na “viaaaaaac!”😕 Ale pre mňa je tento stav stelesnením pokoja v duši, kedy “nás ani nezajímá, jestli nás něco zajímá”…)

Možno najťažšie na pochopenie je to posledné. Sme stavaní na ľudskú lásku s jej začiatkami, priebehmi a koncami. Pamätám sa na svoje večné vypytovanie anjelov, či ma ešte stále majú radi (najčastejšie, keď som urobila nejakú odbojnú habaďúru). Snažili sa mi to vysvetliť tým, že keď sa “systém” rozhodne “mať niekoho rád”, tak sa celý prepočíta do tohto nového stavu, kedy už iná možnosť neexistuje. Myslím, že sa tým snažili priblížiť ten stav môjmu ľudskému začiatkopriebehovokoncovému vnímaniu. Čo si myslím, že mi vtedy hovorili: keď sa raz dostaneme do bezprostredného kontaktu s “láskou systému”, dostávame sa do stavu, kedy to nikdy nebolo/nebude inak, pretože strácame svoju odpojenosť, kedy sme “niekto iný ako ten zvyšok” a máme ten zvyšok, ktorý nás môže (ale nemusí) mať rád. Keď neexistuje “ten zvyšok”, len my sami, stráca “(ne)mať rád” svoje opodstatnenie, pretože niet nikoho, kto by mohol mať rád, a nikoho, koho by mohol mať rád.:-) Sme to, čo je, a to je v svojej podstate až nechutne “pozitívne”, pretože to je presne to, ako sa nám človiečikom javí stav úplnej neutrálnosti. Absolútna nula je žúžo. Čokoľvek je, je – a nemá nijaký prívlastok.:-) Čokoľvek sa cíti, sa cíti – a nemá nijaký prívlastok…:-) Prídavné mená prestávajú existovať. Vlastne akékoľvek hranice prestávajú existovať. Sme.

prevzaté: https://eprakone.org