Dávajme lásku ešte za života - Blog-články anjelskej pomoci - Anjelská pomoc

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Dávajme lásku ešte za života

Publikoval v O láske ·
Na konci augusta mi moja známa, ktorá pracuje v drogérii, povedala: „Už nám začína kahancová sezóna.“ Na moje prekvapenie len pokývala plecami, že je to tak - ľudia Pamiatku zosnulých riešia skoro a vo veľkom.

Keď sa dnes prejdem po meste, obchodoch a vidím, čo riešia a nakupujú, dávam jej za pravdu. Každý vyberá - kvety, vence, živé, umelé - hlavne, aby bolo. V kamenárstvach finišujú zákazky, aby boli hroby tip top. Pozostalí sa naháňajú, dohadujú - čo kto kupuje, či každý sám, alebo sa poskladať, kto ide upratať hrob, aby vyzeral k svetu, a aby nikto z rodiny, blízkych, rodiny či dediny neohováral… Obchody plné, regály so sviečkami už takmer prázdne, na cestách zápchy, na cintorínoch tieto dni zaparkujete len ťažko.
Nie, nechcem popierať tento sviatok, jeho vážnosť, ani hodnotu. Patrí sa zaspomínať na svojich blízkych, ktorí medzi nami už nie sú. Patrí sa o nich hovoriť aj deťom. Lebo ten, kto zostáva v srdci a spomienkach, zostáva s nami dlhšie živý.
Ale patrí sa aj zamyslieť nad čoraz rozšírenejším paradoxom, kedy sa naháňame a predháňame už až „po funuse“.

! DUŠIČKAMI ŽIJEME, ZOMIERAJÚCIM SA VYHÝBAME !

Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých, ktorými žijeme prvé novembrové dni, je tu od nepamäti, no v minulosti nebol taký okázalý a dával väčší zmysel. Smrť bola kedysi prirodzenou súčasťou života. Ľudia žili a zväčša aj zomierali doma. Pri tom všetkom boli aj deti, prirodzene sa tak učili kolobehu života.
Zomieranie samotné nebolo tabu, akým je dnes. Ľudia sa ho nebáli a tak ho i lepšie chápali. Vďaka tomu sa dokázali postaviť čelom v ťažkej chvíli a svojmu blízkemu v hodine smrti podať ruku a byť pri ňom. Do posledného výdychu.
Dnes je všetko inak a táto téma bola vytlačená na okraj spoločnosti. Je pre nás nepríjemná, nekomfortná, a myslíme si, že sa nás netýka.
Vyplakávame nad hrobmi našich blízkych, zdobíme ich drahými vencami i náhrobkami, otáčame stužky s dojímavým venovaním, aby každý videl (aj na 100 metrov najlepšie), ako sme si zosnulých vážili, ale - umierať ich nechávame samých, opustených. Tých šťastnejších samých doma, no viac je takých, ktorí umierajú v nemocniciach, domovoch, hospicoch, sociálnych zariadeniach.
Nemá sa im kto milo prihovoriť, nemá kto zmierniť ich vlastný strach. Nemá kto s nimi zaspomínať. Húfne zdieľame a dojímame sa nad príbehmi hospicových pracovníkov a vôbec nám nedochádza, že nie oni nás majú nahrádzať.
Lekári paliatívnych a geriatrických oddelení by vedeli hodiny rozprávať o blízkych, ktorí im pravidelne tlačia babičku, dedka, otca, mamu do nemocnice, lebo veď - doma sa nemá o nich kto postarať. Hľadajú pre nich diagnózy, len aby ich tam mohli „šupnúť“ a nevidieť... nebyť súčasťou ich utrpenia.
A keď to nejde do nemocnice, ulakomia sa na pofidérne zariadenia. Pozrime sa na škandály posledných mesiacov, kedy sa o starých ľudí na sklonku života staral falošný lekár! Kedy sa v médiách denne hovorí o tom, aké nepráva sa v neprofesionálnych zariadeniach pre seniorov páchajú na často bezmocných starkých.
Sama som mama a asi by mi srdce puklo od žiaľu, ak by ma raz moje deti takto opustili. Nechcem žiť v takej spoločnosti, nechcem takýto príklad dávať svojim deťom...
NEMÁME ČAS A CHUŤ
Viacgeneračné domy miznú. Vzdialenosti sú čoraz väčšie. A my sme tak veľmi pohodlní a stále nemáme čas. Je pre nás ľahšie poprieť to, čoho sa bojíme a do čoho sa nám nechce. Zdá sa nám, že s našimi blízkymi niečo nie je v poriadku, ale povieme si – veď keby naozaj, dá nám vedieť. Veď keby niečo chcel, zavolá sám. Veď nemám čas. Veď musím toto a musím tamto...
Viete, starý človek už nemá žiadnu ďalšiu nádej, žiadny čas na reparát. Žije zväčša spomienkami a sníva o smrti doma, v tichom spánku, obklopený rodinou. On vie, kedy sa jeho čas napĺňa. A ak sa napĺňa osamote, je to smutné. A boľavé. A nezvratné.
Naozaj nám stačí, že sa o všetko postaráme už až po jeho smrti? Naozaj nám svedomie dovolí uspokojiť sa s výhovorkou – urobili sme všetko, čo bolo v našich silách? Naozaj urobili? Mŕtvy už našu lásku necíti, je mu jedno, čo všetko potom kúpite, ako dlho budete plakať a chodiť v čiernom. To už je skôr o nás, pozostalých, smútenie nám pomáha so všetkým sa vyrovnať, ale ako sa hovorí - o živých sa treba starať...
NO NEMÁME ANI PODPORU
Na druhej strane je tu zlyhávajúci sociálny systém, ktorý dôstojnému zomieraniu na Slovensku nijako nenapomáha. Geriatrické a paliatívne oddelenia na tom ako s vybavením, tak i s podmienkami, nie sú najlepšie. Lekárov i sestier je tam málo. Dobrých hospicov s kvalifikovanými odborníkmi je tiež málo a mobilné hospice? Nula bodov.
A ani štát vám nijako nepomôže.
Ak si aj chcete zomierajúceho chorého nechať doma, nie je to vôbec jednoduché. Na Slovensku nie sú určení lekári, ktorí by terénne chodili domov k takýmto chorým ľuďom - aby pomohli, ak má bolesti, zmiernili utrpenie. Terénnych sestier je len zopár a tie to nestíhajú, v niektorých oblastiach nie sú pre nedostatok vôbec. A nedostatok ich je preto, lebo nie sú zaplatené.
Ani blízkych nemá kto pripraviť a vysvetliť, čo sa bude diať. Pomôcť im s vybavením, poučiť a pomôcť v starostlivosti. V tom, čo sa bude diať a čo je nezvratné.
Vďaka za tých pár lekárov, sestier a sociálnych pracovníkov, ktorí svoje povolanie stále berú ako poslanie a sú ochotní pomôcť v týchto ťažkých chvíľach rodine, aj na úkor svojho osobného voľna. Žiaľ, nie je ich veľa, takže kto na nich nemá šťastie, má smolu... Do svedomia nech si teda vstúpia aj naši politici a všetci tí, ktorí dôstojnosť zomierajúceho človeka často môžu ovplyniť, no pri svojom povolaní už zabudli byť aj ľuďmi:
Nie je správne, ak sa rodina predsa len odhodlá dopriať svojmu blízkemu smrť doma, zostane v tom a často im aj tak zomrie skôr, ako niečo stihnú na úradoch vybaviť.
Nie je správne, že milší sú na vás už až pohrebníctve, než na úradoch, kde potrebujete pomôcť v spleti skutočne nemožných zákonov, príspevkov a nariadení.
Nie je správne, ak ťažko chorému doma nemá kto podať lieky na zmiernenie bolestí, lebo jediným riešením je podľa nariadení iba hospitalizácia, pretože sanitku donekonečna volať nemôžete, a inak sa k silným liekom od lekárov nedostanete.
Nie je správne, ak zavoláte záchranku k otcovi, ktorý umiera a lekár sa na vás vyrúti, na čo ste ich volali, či ste neviete, že zomiera. No nevedeli, pán doktor. Naozaj nie, lebo na to, čo sa udialo, sme pripravení neboli. Až teraz už vieme, že smrť môže vyzerať aj takto.
Nie je správne ani to, že naše deti nepoznajú kolobeh života, ku ktorému zomieranie a smrť patria. Už len málokedy vidia, ako sa mladší starajú o starších, od chorých ich držíme bokom. Ba čo viac - často nevidia ani len úctu a lásku ku starším. Nevieme podať pomocnú ruku blízkemu a cudziemu už vôbec. Čo nás nepáli, to prehliadame. Ale aj my raz budeme starí. A ako sa hovorí, nič nie je tak isté, ako smrť. Tá si raz príde po každého...
Videla som minule vzácny jav - babičku, ktorá sedela ticho na verande starého domu. Zhrbená, krehká, no v očiach šťastie a pokoj. Je smutné, že niečo, čo bolo kedysi samozrejmosťou, sa dnes stalo akousi výsadou tých šťastnejších, silnejších, prípadne bohatších...
Zapáľme spolu s deťmi sviečky na hroboch tieto dni, rozprávajme a spomínajme, ale skúsme sa pri tom aj zamyslieť. Spojme návštevu cintorínu s návštevou blízkych a urobme radosť tým, ktorí sú ešte medzi nami. Možno o rok, dva, už zápálime sviečku im, ale žiadne vence a kahance im po smrti nedajú toľko, čo náš záujem dnes...

prevzaté:
Martina Smatanová ,
https://najmama.aktuality.sk/



Žiadne komentáre


Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky